Recenziu pôvodného anglického vydania Teórie lyriky (Theory of the Lyric 2015) Jonathana Cullera končí Colin Burrow posthumanistickou úvahou o tom, čo bude pod označením lyrika chápať potenciálne obecenstvo v budúcnosti, keď miesto básnických ó a ach s najväčšou pravdepodobnosťou zaujmú nuly a jednotky („Ohs and Ahs, Zeros and Ones“; London Review of Books XXXIX, 2016, č. 17, s. 33–35, s. 35n).
Menej diplomaticky na korpus básnických prototypov, na ktorom Culler zakladá svoje ontologické úvahy o lyrike, reaguje Marjorie Perloff. Tá poznamenáva, že z dlhého 20. storočia si Culler do svojho ambiciózneho projektu vyberá len málo poézie, ktorá toto storočie naozaj definovala („Review: Theory of the Lyric by Jonathan Culler“; Nineteenth-Century Literature LXXI, 2016, č. 2, s. 256–261, s. 261n; <https://doi.org/10.1525/ncl.2016.71.2.256>). Eva Zettelmann („Apostrophe, Speaker Projection, and Lyric World Building“; Poetics Today XXXVIII, 2017, č. 1, , s. 200; <https://doi.org/10.1215/03335372-3716316>) zas recenziu uzatvára konštatovaním, že Cullerovo dielo je chválospevom na lyriku. Lexéma, ktorú použila — eulogy — však primárne odkazuje k pohrebným prejavom. Napriek tomu, že kniha sa, ako poznamenáva v ďalšom ohlase Lisa M. Steinman, radí k projektom zameraným na zviditeľňovanie básní vo svete, v ktorom sa ich čitateľská obec znižuje („Theory of the Lyric“; The Wallace Stevens Journal XL, 2016, č. 1, s. 100–102, s. 100n; <doi:10.1353/ wsj.2016.0019>), výsledok týchto snáh nie je celkom jednoznačný. Hľadanie lyriky v aktuálnej tvorbe Jonathana Cullera vedie k hip hopu a Louise Glück, nie však už k Cecilii Vicuñi či Craigovi Dworkinovi. Autorovo zameranie sa na lyriku (nie na širšiu kategóriu poézie) v kombinácii s preferenciou hypercentrálnych autorských značiek a averziou voči nekonvenčným tvorivým prístupom z objektu skúmania fakticky vylučuje väčšinu poézie vychádzajúcej z modernistickej, postmodernej, experimentálnej a konceptuálnej tradície a znemožňuje tak do diskusií zahrnúť texty, ktoré sú azda najintenzívnejšie v kontakte so súčasnosťou.
Ak však odhliadneme od tejto črty a monografiu Jonathana Cullera budeme chápať ako erudovaný príspevok k diskusiám o textoch, ktoré autora oslovujú osobne — napokon aj jedna z recenzií anglického vydania o knihe hovorí ako o ľúbostnom denníku (STRIER, Richard Strier: „A Lover’s Journal“; Modern Language Quarterly LXXVIII, 2017, č. 1, s. 107–120; <https://doi.org/10.1215/00267929-3699796>) —, nájdeme v Teórii lyriky mnoho podnetných pasáží. Okrem toho tiež treba uznať, že publikácii sa podarilo rozpútať všeobecnejšie diskusie o básnickej tvorbe. Dôkazom toho je i český preklad Martina Pokorného, ktorý v roku 2020 vydalo vydavateľstvo Karolinum.
České vydanie Jonathan Culler opatril predslovom, v ktorom európskym čitateľom vysvetľuje základné impulzy, z ktorých pri uvažovaní vychádzal: Teória lyriky je okrem iného postavená na odmietnutí toho, čo Culler vníma ako dominantnú prax pri výučbe poézie na amerických univerzitách — sústredenia sa na interpretáciu básne a rekonštrukciu komunikačnej situácie, v centre ktorej stojí lyrický subjekt. Tento prístup, vychádzajúci z novej kritiky, podľa autora potláča špecifickosť lyriky a uprednostňuje také básne, ktoré sa svojimi charakteristikami blížia epickej próze, a to aj napriek tomu, že „mnoho lyrických básní nemůžeme pojímat jako promluvu fikčního mluvčího nebo výroky o fikčním světě, nýbrž že se jedná o autorova slova o tomto světě: čeho si máme cenit, co máme chválit, čeho je nutno litovat“ (s. 11). Namiesto predstavy hlasu lyrického subjektu autor navrhuje pracovať s termínom voicing (v Pokorného preklade „hlasové znění“). Teória lyriky sa podľa Jonathana Cullera v tomto kontexte „musí zamyslet nad tím, zda fundamentálnější dimenzí lyriky […] oproti osobitému hlasu není hlas vůbec, tedy hlasové znění: rýmové, asonanční a aliterační odezvy a rytmické uspořádání“ (s. 55).
Napriek tomu, že energickému odmietaniu lyrického subjektu autor pri pertraktovaní konkrétnych básní venuje mnoho priestoru, však termín hlasového znenia zostáva do veľkej miery vágny, na čo upozorňuje aj Josef Hrdlička („Cullerova Teorie a problémy lyriky“; Česká literatura LXVI, 2018, č. 3, s. 423–437, s. 429n). Nedostatok pozornosti venovanej formulovaniu jasných stanovísk sa autor do istej miery snaží korigovať v následne publikovaných paratextoch. Tie však skôr poukazujú na vnútorné protirečenia ako dospievajú k uspokojivým vysvetleniam: kým v úvode k českému prekladu autor napríklad vyslovene uvádza, že lyriku možno vnímať ako hodnotiace výpovede básnika či poetky o reálnom svete (s. 11), v eseji pre špeciálne číslo časopisu Diacritics venované aplikovaniu jeho teórie na uvažovanie o románe sa zas explicitne dištancuje od toho, že interpretácia by mohla byť nástrojom, ktorým prenikáme k tomu, čo chcel básnik či poetka svojím dielom povedať (J. Culler: „Extending the Theory of Lyric“; Diacritics XLV, 2017, č. 4, s. 6–14, s. 11n; <doi:10.1353/dia.2017.0017>). Možno však práve v týchto (sporných) miestach nedourčenosti spočíva inšpiratívnosť Cullerovej knihy, ktorá neutišuje ontologický nepokoj vo vzťahu k básnickým výstupom a činnostiam, ale ho skôr zosilňuje a núti nás revidovať a pýtať sa znova, čo to je, načo to je — báseň.
Na viac ako štyristo stranách Teória lyriky prináša (1) komentovanú antológiu vybraných básní ako prototypických reprezentantov lyriky, (2) diskusiu o lyrike ako o žánri, (3) komentár k vybraným teóriám lyriky, (4) poznámky k formálnym atribútom lyriky, (5) stať o lyrickom oslovení, (6) diskusiu o systematizácii druhov, foriem a žánrov lyriky a (7) všíma si vzťah poézie a spoločenskej reality. Úvodná kapitola, „Induktivní přístup“, načrtáva na korpuse deviatich básní kľúčových osobností západnej literatúry (Sapfó, Horatius, Petrarca, Goethe, Leopardi, Baudelaire, Lorca, William Carlos Williams a John Ashbery) myšlienky, ktorým sa autor detailnejšie venuje v nasledujúcich statiach: lyrické oslovenie, lyrika ako udalosť, rituálnosť a explicitná hyperbolickosť. „Lyrika jakožto žánr“ ako druhá kapitola knihy obhajuje užitočnosť žánrového uchopovania lyriky a dospieva k záveru, že vzhľadom na rolu, ktorú vo fungovaní žánrov zohráva tradícia, „je nejlepší je chápat pomocí prototypů“ (s. 65). Texty, ktoré do žánru lyriky v západnej tradícii Culler radí, sú pritom súborom „krátkých, nenarativních, vysoce rytmických a mnohdy do slok strukturovaných dílek, pro něž je zásadní jejich sluchové vnímání“ (s. 113–114). V tretej kapitole autor načrtáva vybrané teoretické prístupy k svojmu objektu skúmania. V nadväznosti na Heglovo chápanie lyriky „jakožto objektivna, jež skrze subjektivno dospívá k univerzální platnosti“ (s. 124) sa v úvahách posúva k teoretizovaniu lyrickej výpovede u Käte Hamburger a performatívom a perlokúcii J. L. Austina. V závere dospieva k tomu, že o básni je výhodné uvažovať ako o performancii (s. 158). Nasledujúca kapitola, „Rytmus a repetice“, sa venuje formálnym atribútom lyriky, pričom rytmus Culler radí medzi „hlavní síly, jimiž nás básně pronásledují, stejně jako jsou básně pronásledovány rytmy jiných básní“ (s. 169). Piata kapitola rozvíja autorove úvahy o lyrickom oslovení, ktoré začal teoretizovať koncom sedemdesiatych rokov. Apostrofu pritom chápe ako prostriedok, ktorým sa básnik či poetka snaží „postulovat potenciálně vstřícný nebo alespoň vnímavý vesmír, k němuž má člověk vztah“ (s. 265). Šiestou kapitolou Culler nadväzuje na Northorpa Fryea a jeho pokusy o systematizáciu lyriky na pozadí opozícií melos — opsis, zaklínadlo — hádanka a zvukový vzorec — enigmatickosť. Záverečná kapitola sa na niekoľkých príkladoch zamýšľa nad vzťahom lyriky a spoločnosti, pričom autor dospieva k záveru, že „společenská účinnost básní je zčásti problematická proto, že mohou působit na různých úrovních, po částech spíše než jako soudržný celek, a i když jsou tedy čteny s tím, že předkládají pravdy, čtenáři s nimi mohou zacházet, jako by se jednalo o švédské stoly pravdy“ (s. 419).
Inšpiratívnosť Cullerových úvah pre české prostredie a krátku komparáciu domáceho myslenia o lyrike s teóriou, ktorú predostiera americký teoretik, načrtáva Josef Hrdlička v reakcii na anglické vydanie publikácie a v doslove k Pokorného prekladu (2018, 2020). České vydanie však bude iste užitočné aj pre slovenskú literárnu vedu a pedagogickú prax — publikácia napokon už teraz figuruje v sylaboch a možno ju nájsť i vo fondoch slovenských univerzitných knižníc. V tomto kontexte môže Cullerovo energické zasadzovanie sa o lyriku podnietiť napríklad k opätovnému formulovaniu explicitnejších postojov ku kategóriám lyriky a poézie. Aktuálne najkomplexnejšia práca o súčasnej slovenskej poézii, Individualizovaná literatúra Jaroslava Šranka (2013), napríklad označenie lyrika používa takmer bezvýnimočne v spojení so špecifikujúcim atribútom (orientálna, spirituálna, reflexívna, spoločenská, introspektívna a i.). Autonómna časť slovenského literárneho poľa po roku 1989 totiž do veľkej miery vznikla práve vďaka radikálnym básnickým zásahom tvorcov, ktorí v nadväznosti na rôzne nekonvenčné spôsoby písania dvadsiateho storočia programovo polemizovali s funkciou poézie ako lyrického výlevu. Mnohí súčasní kritici sa však termínu lyrika pri reflexii nebránia, pričom v kontexte slovenského uvažovania o lyrike ako o literárnom druhu najvýraznejšie nadväzujú na práce Františka Mika zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov (1973, 1988 a i.). Úvahy tohto slovenského teoretika pritom vychádzajú, podobne ako u Cullera, z kombinácie empirických pozorovaní s teoretickými prístupmi. Obe teórie sa tiež okrem iného venujú povahe vzťahu lyrickej výpovede k fikčnosti, respektíve k zobrazovaniu. Culler v snahe vymaniť lyriku z naratívneho čítania nadväzuje na Käte Hamburger (1968) a jej chápanie lyrickej výpovede ako takého prehovoru, v ktorom je vzťah medzi vypovedajúcim „ja“ a biografickým autorom nemožné určiť, a na teóriu rečových aktov J. L. Austina (1962) a smeruje k tomu, že lyrickú výpoveď možno chápať (aj) ako (hodnotiacu) výpoveď o aktuálnom (nie fikčnom) svete. Miko pri lyrike podobne považuje operatívnosť ako zameranie reči „na prijímateľa s nejakým praktickým cieľom (oznam, hodnotenie, výzva)“ (Aspekty prekladového textu; edd. Mária Valentová, Miroslava Režná, Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta 2011, s. 102) za kľúčovú, pričom práve vďaka nej lyrika je aj nie je zobrazením (Mária Valentová, Renáta Beličová, Tibor Žilka, Jiří Vaněk: „Operatívnosť výrazu a rozvíjajúce kategórie“; in Ľubomír Plesník [ed.]: Tezaurus estetických výrazových kvalít, Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa 2011, s. 33–42, s. 37n). Bez ohľadu na preferencie vo vzťahu k označeniam lyrika a poézia je však lyrický subjekt — podobne ako v českej literárnej vede (J. Hrdlička: „Doslov k českému vydání“; in J. Culler: Teorie lyriky, s. 431–438, s. 435n) — spravidla nepríznakovou súčasťou teoretického inštrumentária aj v slovenských prácach. Komplexnejší metateoretický pohľad na problematiku v slovenskej literárnej vede však absentuje — objavujú sa iba čiastkové príspevky či kritické polemiky. Český preklad Cullerovej Teórie lyriky sa tak môže stať aj podnetom ku koncepčnejším úvahám v tomto smere.
Na tomto mieste sa nemožno nezamyslieť i nad samotnou udalosťou prekladu tohto rozsiahleho diela. Totiž — napriek tomu, že pôvodné vydanie má sedem rokov po vydaní na konte zo sedemsto citácií a recenzne sa mu venovali kľúčové osobnosti angloamerickej literárnej vedy, český preklad je podľa najrozsiahlejšieho katalógu knižníc WorldCat po čínskom preklade z roku 2019 celosvetovo druhý. Jedným z dôvodov nižšieho prekladového záujmu môže byť aj to, že Teória je špecifická nielen z hľadiska pozície, z ktorej autor vychádza, ale že tiež obsahuje viaceré pasáže, ktoré sú viazané na konkrétnosti anglického jazyka (diskusie o jambickom pentametri so štyrmi ťažkými dobami; zamyslenia nad jednoduchým prítomným časom v anglicky písanej poézii a pod.) a sú tak zaujímavé najmä pre tých, ktorí si publikáciu prečítajú aj v origináli. Za prekladovým sprítomnením Cullera pre české (a slovenské) publikum stojí zrejme viac faktorov — od dôrazu, ktorý česká kultúra kladie (či chce klásť) na poéziu/lyriku cez rozvinutú prekladovú kultúru, ktorú v tomto prípade neovplyvnilo ani zvyšujúce sa percento akademikov, pre ktorých je angličtina bežným pracovným jazykom až po inklináciu k štrukturalizmu a postštrukturalizmu. Preklad Martina Pokorného je pritom premyslený a mimoriadne citlivý v práci s nespočetnými intertextovými prvkami teoretického aj básnického charakteru, ako aj vo vzťahu k terminológii. Prekladateľ substituované citáty prispôsobuje syntakticky a lexikálne, pri použití starších prekladov teoretických textov miestami tiež aktualizuje terminologické inštrumentárium. Celkovo sa však prekladovosť ako taká drží v úzadí — v závere knihy Pokorný na menej ako pol strane vysvetľuje svoju prácu s ukážkami a zásahy v texte opatruje neintruzívnymi prekladateľskými poznámkami.
Aktuálne postulovanie lyriky ako výraznej, obhájiteľnej a užitočnej kategórie istej skupiny textov umeleckej literatúry je príznakové nielen v prostredí, z ktorého vypovedá Jonathan Culler. Podoby umeleckých rečových artefaktov, ktoré nemožno zaradiť k epickej próze ani dráme — ak toto má byť triáda, s ktorou pracujeme —, sa pod vplyvom odlišných spôsobov a tvorby a distribúcie jazykových vzorcov zmenili a rapídne diverzifikovali globálne. Vtesnať ich do jasne definovanej priehradky je, ako vidno aj na Cullerovom pokuse, nevyhnutne redukujúce a vnútorne často protirečivé. To však neznamená, že obsesívne kladenie si otázky, čo je báseň, čo je táto vec, ktorá sprevádza ľudstvo naprieč vekmi a geografickými priestormi, je nezaujímavé — práve naopak. A v tom je azda najväčší prínos Cullerovej Teórie lyriky.
Záverom: Cullerova Teória síce nebude zrejme veľmi užitočná vo vzťahu k postžánrovým konceptuálnym básňam Nóry Ružičkovej, ktoré sú viac metatextami k teóriám ako ich objektmi („tam spočinul, tam trvá | nehrdina vo svojom nepríbehu“ [Parcelácia vzduchu, Levoča, Modrý Peter 2007, s. 57), no iste pomôže zaujímavo uvažovať nad intruzívnou príťažlivosť veršov Jána Ondruša („prečo si, mesiac, | málo spal?“ [Šialený mesiac, Fintice, FACE 2013 (1965)]).Vo výberovom a diskurzívnom čítaní teda môže byť Teória lyriky Jonathana Cullera aj v súčasnosti podnetným príspevkom k diskusiám o básnickom umení.
Jonathan D. Culler: Teorie lyriky. Přel. Martin Pokorný. Praha, Univerzita Karlova/Karolinum 2020. 459 stran.
Vychází v České literatuře 1/2022.
Tento článek podléhá licenci CC BY-NC-ND 4.0 Mezinárodní. Plný text licenčních podmínek
