Práca Jiřího Kotena sa zameriava na kategóriu naratívneho komentára, ktorý v naratologickom výskume stojí poväčšine na okraji záujmu. Autor jej venuje hneď jednu celú monografiu, v ktorej sa výskum rozprávačskej rétoriky začína analýzou diel zábavnej prózy českého stredoveku a tiahne sa dlhým oblúkom až po súčasné romány Daniely Hodrovej. Markermi tohto oblúku nie sú literárne krízy a ich prekonávanie, dejiny literatúry nie sú posudzované ako kauzalita, ale ako „rad“ diel, pričom ich výber je súčasťou autorovej taktiky na sledovanie rozmanitých funkcií komentára v historickom čase. Autor vychádza z pozícií českej literárnej vedy od začiatku 20. rokov 20. storočia a úsilia písať dejiny literatúry ako historickú poetiku. V tejto súvislosti sa venuje prácam J. Mukařovského a F. Vodičku. Na tieto tendencie nadviazali v povojnovom období napríklad Jaroslava Janáčková, Jaroslav Kolár alebo Lubomír Doležel. Z hľadiska naratológie je dôležitá Doleželova práca Narativní způsoby v české literatuře (1993), pretože ako L. Doležela tak i J. Kotena spája záujem o naratívnu poetiku. Jiří Koten sa však s Doleželom rozchádza v otázke „veľkých transformácií“ naratívnych štruktúr. Premenu naratívnych postupov na rozdiel od Doležela nespája výhradne so skupinou etablovaných autorov. Tým priamo vystupuje proti literárnym procesom kanonizácie a aktualizácie a zároveň otvára cestu k výskumu diel literatúry druhoradej umeleckej hodnoty, pretože aj ona môže byť zdrojom formálnych inovácií. Jednotlivé historické obdobia autor preto striktne nevymedzuje, necháva sa inšpirovať Braudelovou historiografickou koncepciou longué durée, upiamujúc pozornosť na dlhodobé, permanentné historické procesy. Na rozdiel od väčšiny prác z oblasti teórie rozprávania vybudovaných na protiklade rozprávania (diegesis) a reči postáv (mimesis), ktoré sa do veľkej miery odvíjali na pozadí opozície naratívneho a dramatického modu, volí autor inú stratégiu — do centra pozornosti vysúva zložku výkladovú — exegesis.
Prácu okrem úvodu tvoria štyri hlavné kapitoly, v závere sú doplnené o pojmoslovný komentár, edičnú poznámku, zoznam literatúry, anglické resumé a menný register. V úvode autor prízvukuje, že cieľom jeho práce nie je hľadať vývojové pravidelnosti, ale naopak poukázať na premenlivé funkcie naratívneho komentára, na „nepravidelnosti, vzájemnou koexistenci tvůrčích inovací a umĕleckých regresů“ (s. 12). Naratívny komentár definuje ako „řečový akt, který je součástí fikčního textu, jeho funkce však nespočívá v konstrukci svĕta fikčního příbĕhu, nýbrž v jeho výkladu a hodnocení“ (s. 18). Spomínané dominanté postavenie opozičného páru diegesis a mimesis v klasickej naratológii nedávalo možnosť vyniknúť oblasti exegesis. Ako už dávnejšie uviedol A. Nünning, ktorý Pfisterov pojem perspektíva preniesol z oblasti teórie drámy do oblasti prózy, môže sa tento pojem vzťahovať aj na rozprávača v zmysle systému predpokladov, na základe ktorého aktant koná v určitej situácii. Perspektívu rozprávača alebo jeho „viditeľnosť“ či „obraz“ si potom čitateľ vytvára na základe konkrétnych výpovedí. Čím viac sa rozprávač prejavuje, čím viac vystupuje, komentuje, hodnotí, tým lepší perspektívny obraz si o ňom dokážeme vytvoriť. Na jednej strane môžeme konštatovať prítomnosť rozprávača s nízkou mierou sprostredkovanosti, na strane druhej auktoriálneho rozprávača, ktorého bohatý výskyt výpovedí ponúka široké pole na interpretáciu. Jiří Koten v tomto zmysle zúžil výskumnú problematiku na tzv. autoritatívny komentár, jeho cieľom je hodnotiť príbeh alebo rozprávanie. Motiváciou autorovej práce bolo vytvoriť diachrónnu poetiku naratívneho komentára (tým sa prikláňa k Fludernikovej „diachronizácii naratológie“) a odkryť rozličné formy, rozmanité konfigurácie rozprávania a komentáru, skúmať pomer diegézy a exegézy v jednotlivých textoch. Tomuto vzťahu zodpovedajú aj proces zobrazovania a proces vykladania, respektíve konštrukčná zložka a interpretačná zložka.
Aj v tejto práci sa opäť potvrdilo široké uplatnenie komunikačného modelu Romana Jakobsona. Prostredníctvom tohto modelu dokážeme vo všeobecnosti poukázať napríklad na vzťahy medzi konajúcimi subjektmi v rámci literárnej komunikácie, respektíve činitelia komunikácie sa môžu stať východiskom klasifikácie literárnovedných metód, zameraných primárne napríklad na recipienta alebo samotný text. Podobne aj Jiří Koten vzťahuje naratívny komentár ku všetkým zložkám komunikačnej situácie. S odosielateľom správy sa viaže rozprávač, jeho hodnotenie a prejavy sú zahrnuté pod pojmom postojová rétorika. Naopak komentár orientovaný na prijímateľa má apelatívny charakter, rozprávač ho oslovuje formou výzvy alebo prosby. S kontextom sa ďalej viažu zovšeobecňujúce výroky, presahujúce oblasť fikčného sveta (napríklad známy začiatok Tolstého románu Anna Karenina), so správou sa spája interpretácia, rozprávač tu objasňuje, vykladá. Komentár môže prebrať aj fátickú funkciu, v zmysle kontaktovej rétoriky, jeho začlenenia do rozprávania vtedy, keď výpoveď nepatrí do konštrukčnej textúry. K poslednému činiteľu komunikačného modelu, ku kódu, prináležia rozličné typy sebareflexívnych komentárov. Doplniť k nim môžeme aj prostriedky intratextového odkazovania, keď sa napríklad pripomína to, o čom sa už rozprávalo.
V prvej kapitole sa Jiří Koten sústredil na opis a analýzu naratívneho komentára a jeho funkcií vo vybraných dielach českej stredovekej zábavnej prózy. Příběhy římské slúžia ako exemplárny príklad naratívnych textov, v ktorých sú celky rozprávanie a komentár zastúpené rovnomerne, komentár rozprávané udalosti vysvetľuje, konštrukčnú textúru doplňuje interpretačná zložka. V iných prípadoch je komentár oslabený, interpretácia je posunutá do zobrazovaného sveta, do pásma postáv (Olomoucké povídky), respektíve pri zábavnom charaktere poviedky je komentár eliminovaný úplne (Kronika o Štilfridovi. Kronika o Bruncvíkovi). Absencia interpretácie môže byť vysvetľovaná snahou posilniť dej, úsilím zanechať mnohoznačnosť textu alebo ho alegorizovať. Najväčšiu zásobáreň funkčných parametrov naratívneho komentáru poskytuje Kronika trojánská, stredoveký román o osude slávnych Grékov a Trojanov. Prostredníctvom Chatmanovej terminológie autor odkrýva rozličné typy komentárov v zmysle interpretačnej rétoriky alebo komentára orientovaného k príbehu, rozprávač vysvetľuje, zovšeobecňuje, prítomné sú hodnotiace, postojové aj apelatívne výroky. Sebareflexívne zložky, tzv. orientátory, uľahčujú orientáciu v rozprávaní, usmerňujú a ovplyvňujú recepciu. Aj oni prispievajú k tomu, že Kronika trojánská by sa ako celok dala označiť pojmom rétorizované vyprávění (s. 68).
V druhej kapitole sa autor venuje naratívnej rétorike „novej prózy“ v období humanizmu a renesancie. Analýzu rétoriky zakladá na tzv. internej pointe (R. Wilensky), prostredníctvom ktorej autor (rozprávač) dáva explicitne najavo potešenie z rozprávania. Do tohto druhu spadajú diela založené na očakávaní, hlavne diela humorné. Aj v prostredí novovekej prózy je možné nájsť texty s eliminovanou rétorikou (Fortunatus), autoritatívne interpretácie sú tu potlačené zámerne v prospech zábavného alebo alegorického rozprávania, ilustrácie príbehom sú tu dostačujúce. Rozprávka O Salomeně naopak potláča príbehovú zložku; ďalej sa presadzuje parodická rétorika (Frantova práva [1518]), respektíve sa posilnila prosebná a rétorická litanika (Historie o Jenovefě). Svojou štruktúrou — rovnováhou medzi rozprávaním a komentárom — pripomína stredoveké Příběhy římské. V novej próze sú okrem toho rozpoznateľné aj apelatívne zložky, rozprávač apeluje a varuje pred Faustom, jeho zlým príkladom (Historie o životu doktora Jana Fausta).
Najviac priestoru venuje J. Koten skúmaniu podôb a premien naratívnej rétoriky v českej literatúre 19. storočia v rámci tretej kapitoly. Na príklade dejovej poviedky (Prokop Šedivý) poukazuje autor na potlačenie naratívneho komentára v tomto poviedkovom type, rétorika tu funguje ako druhotný element, má vedľajší doplňujúci význam. Za jej protipól by sa dala označiť ľudovýchovná poviedka, ktorú konštituuje naopak rétorika, neustály nástup apelov, zovšeobecnení, pranostík, rozprávač je výrazne individualizovaný (napr. u Jana Rulíka). Na príklade Rubešovej humoresky predstavuje autor typ konfigurácie rétoriky a rozprávania, v ktorom má rétorika dominantné postavenie, príbeh je úplne eliminovaný. V tejto situácii môže J. Koten predbežne rekapitulovať: „Spokojme se se závěrem, že nejpozdĕji v devatenáctém století jsou v zábavné próze završeny tendence k vytvoření všech možných konfigurací mezi vyprávěním a rétorikou“ (s. 127). Autor ďalej skúma podoby rétorizovaného rozprávania; na pozadí románu Komediant (1861) a dvoch poviedok Vítězslava Háleka konštatuje prítomnosť rozprávačskej rétoriky, ktorá sebareflexívne objasňuje hodnoty svojho diela, pričom rozprávač navyše reprodukuje dialóg postáv prostredníctvom priamej reči. Aj Alois Vojtĕch Šmilovský využíva autoritatívneho rozprávača, ktorý však príbeh nemanipuluje, ale snaží sa ho prezentovať ako skutočný príbeh. Využitie tohto druhu rétoriky napomohlo aj k „prosazení spoločenské povídky a románu“ (s. 145). Naopak tendencie vedúce k objektivizácii rozprávania sú demonštrované na pozadí Tylovej poviedky Tataři u Holomouce (1846), v ktorej je naratívny komentár potlačený a do popredia je vysunuté neosobné rozprávanie. Ako príklad najvyššieho stupňa objektivizácie rozprávania alebo zavŕšenia objektivizujúcich tendencií slúžia v práci poviedky Karla Václava Raisa, ktoré by sa dali označiť typom „oka kamery“. Na pozadí poviedky Konec života (1891) však J. Koten dokáže odkryť príklady hodnotenia, ktoré narúšajú dominantnú perspektívu „kamery a mikrofónu“; rozprávač hodnotí postavy implicitne, napríklad formou vysvetľovania alebo vyslovuje všeobecne platné súdy, čím formou manipulácie núti čitateľa k zaujatiu istého postoja. V rámci literatúry 19. storočia, respektíve 20. storočia sú do „výkladového radu“ včlenení aj autori Josef Karel Šlejhar a Karel Matěj Čapek-Chod. Chodovu prózu Větrník (1923) vníma Jiří Koten ako protipól objektivizovaného rozprávania, ako epilóg za dlhým 19. storočím, pričom využitie sebareflexívnej rétoriky anticipuje formy naratívneho komentára v 20. storočí.
Poetiku naratívneho komentára v českej literatúre 20. storočia zastupujú v práci dvaja autori, Milan Kundera a Daniela Hodrová. Jiří Koten si v Kunderových románoch, preložených do češtiny, všíma vzostup autoritatívneho rozprávača. Atribút angažovanosti a interpretácie bol identifikovateľný najprv na úrovni postáv (Směšné lásky [1963]), neskôr sa preniesol na heterodiegetického rozprávača, ktorého výpovede mali charakter súdov, definícií, reflexií a neskôr nadobúdajú metafiktívnu podobu (Život je jinde [1979]). Istý zlom vo vývine Kunderovho rozprávača predstavujú romány Kniha smíchu a zapomění (1981) a Nesnesitelná lehkost bytí (1985), kde rozprávanie a komentáre suverénneho rozprávača fungujú v celom texte ako „vyvážený dvojhlas“ (s. 192). Počínajúc románom Nesmrtelnost (1993) je esejistické pásmo parodované, suverénnosť a dôveryhodnosť komentujúceho rozprávača je od základov otrasené. Podobne ako v prípade M. Kunderu (Umění románu [1960]) zohráva pri hľadaní autorskej poetiky Daniely Hodrovej dôležitú úlohu jej teoretická práca, monografia Hledání románu (1989). Pracuje v nej s konceptom tzv. románu-výmyslu (román-smyšlenka) a románu-skutočnosť (román-skutečnost). Pre prvý typ románu je typický dobrodružný sujet alebo ahistorický svet, hlavné postavy v ňom nachádzajú nové identity, svet je rozvrhnutý ako symetrický labyrint.
Román-skutočnosť sa naproti tomu vzťahuje na reálny sujet, postava prekonáva prekážky v reálnom čase a reálnom priestore. Na pozadí tejto klasifikácie dochádza Jiří Koten k záveru, že Hodrovej trilógia Trýznivé město (Podobojí, Kukly [obidva samostatne 1991], Théta [1992]) postupne prechádza od variantu výmyslu k variantu skutočnosti. V prvých dvoch románoch je komentár výrazne eliminovaný, postavy tu ako bábky blúdia priestorom labyrintu. Absencia komentáru tu má svoje opodstatnenie, autoritatívna interpretácia by zničila autorský zámer, romány sú preto zámerne symbolické, nedopovedané. Román Théta je už postmodernou metafikciou, sebareflexívne komentáre odhaľujú fikčnosť a stávajú sa miestom prieniku skutočnosti. Komentár sa nestáva miestom kontroly ako v prípade románov M. Kunderu, ale vytvára priestor „autorskej pochybnosti a znejasnenia“ (s. 226). V porovnaní smeru pohybu medzi románom-výmyslom a románom-skutočnosťou konštatuje Jiří Koten v prípade románov M. Kundery opačný pohyb ako tomu bolo u D. Hodrovej. Z historických námetov, zo života v 50. rokoch 20. storočia (Žert a Život je jinde), obdobia normalizácie (Kniha smíchu a zapomnění, Nesnesitelná lehkost bytí) pretvoril M. Kundera prostredníctvom komentáru a eseje skutočnosť na výmysel, ktorý „má testovat možnosti lidské existence“ (s. 226).
Výpočet diel alebo „uzlových bodov“, pri ktorých sa autor zastavil počas dlhej cesty od stredoveku až po súčasnosť, nie je konečný. Ale to si najlepšie uvedomuje sám autor, pretože zaplniť celý rad je nemožné. Uvedené príklady analýz však v prvom rade poukazujú na skutočnosť, že skúmanie vzťahov medzi diegézou a exegézou sú inšpiratívnym zdrojom naratologických prístupov. Je k dispozícii materiálová báza a zároveň poznanie, že (ne) prítomnosť komentára v jednotlivých textoch je súčasťou autorskej stratégie, ktorej narušením, vylúčením komentára (predstavme si na tomto mieste, ak je to možné, Musilovho Muža bez vlastností) by z diela zostalo iba torzo. Napätia medzi obidvoma zložkami, ich prítomnosť v staršej a zároveň súčasnej postmodernej literatúre sú prísľubom nových konštelácií rozprávania a výkladu. Inšpirácia platí aj naopak do minulosti. Pri čítaní tejto monografie mi okrem iného napadli aj romány nemeckej literatúry, konkrétne diela patriace k tzv. Novej vecnosti, napísané v jej hlavnej fáze, v 20. rokoch 20. storočia. Na konci 20. storočia vytvorila Sabine Beckerová na základe vtedajších teoretických prác o literatúre vplyvnú estetiku Novej vecnosti zostavenú z niekoľkých „dimenzií“. Patria k nim aj „pozorovanie“ a „antipsychologizmus“, ktoré pozíciu rozprávača redukujú na registrovanie stavov a spájajú ju s absenciou introspektívneho rozprávania. Z tohto pohľadu by bolo určite zaujímavé preskúmať v niektorých dielach tohto obdobia práve vzťah diegézy a exegézy. Ďalším zaujímavým literárnym poľom výskumu by sa v nemeckej literatúre mohla stať stredoveká literatúra, konkrétne rytierske romány či hrdinský epos Pieseň o Nibelungoch, v ktorom sa rozprávač okrem iného opakovane vracia k udalostiam alebo ich anticipuje, čím podčiarkuje pôvodnú orálnu tradíciu uchovávania a podávania textov publiku. V neposlednom rade stojí za povšimnutie G. E. Lessing, ktorý v období osvietenstva „prepisoval“ Ezopove bájky, moralizujúce výroky úplne vynechal a vytvoril tým pre čitateľa mnohoznačný text.
Aj napriek spočiatku miernej terminologickej dezorientácie v širokom poli „rétoriky“, ktorej sa čitateľ postupne prispôsobí, je práca Jiřího Kotena Poetika narativního komentáře dôkazom sústredeného záujmu o skúmanú problematiku. Zvolený diachrónny prístup otvára neobmedzené pole výskumu rozličných podôb a funkcií naratívneho komentáru v dlhodobých historických úsekoch. Je rozhodne inšpiratívnym zdrojom pre skúmanie obidvoch zložiek aj v prostredí iných národných literatúr.
Jiří Koten: Poetika narativního komentáře. Rétorický vypravěč v české literatuře. Brno, Host a Ústav pro českou literaturu AV ČR 2020. 255 stran.
Vychází v České literatuře 5/2021.
Tento článek podléhá licenci CC BY-NC-ND 4.0 Mezinárodní. Plný text licenčních podmínek
